Turistický šlabikár
Orientácia v teréne
Ako sa naučiť čítať v mape? V prvom rade musíme vedieť, čo je čo. Prvým krokom pre vás je rozbalenie mapy a aspoň informatívne naštudovanie turistických značiek. Tieto sú - rovnako ako všetky ostatné označenia - medzinárodne unifikované. Nezáleží teda na tom, či máte pred sebou slovenskú mapu z VKÚ Harmanec alebo švédsku, ktorej názov vydavateľa znie ako opilcov smiech. Toto zvládnete sami, ja vám napíšem niečo o tom, ako si „prečítať“, čo na vás na ceste bude čakať. Prvá informácia notoricky známa, ale pre mnohých „prekvapujúca“: sever na mape je vždy horný okraj mapy!
Vrstevnice
Spájajú miesta s rovnakou nadmorskou výškou. Ak sa značka turistického chodníka vinie po tenkej čiernej vrstevnicovej čiare, čaká vás pohodlná prechádzka takmer rovným chodníkom. Ako vám len závidím! Veľká medzera medzi vrstevnicami našepkáva, že pôjde o mierny sklon svahu. Výstup alebo zostup je pohodlný. Vrstevnice ležiace tesne pri sebe indikujú strmý svah. Niekedy mám pocit, že v turistických mapách sú len takéto svahy. Ak farebná čiara turistického chodníka takmer kolmo pretína niekoľko nahustených vrstevníc, čaká vás príkre stúpanie alebo klesanie.
Terénne tvary
Vrstevnice okrem informácií o stúpaní a klesaní vypovedajú aj o terénnych tvaroch, teda charaktere krajiny. Či ide o údolie, vrch, hrebeň, sedlo. Všetky vám skúsim priblížiť.
Vrch
Poukazuje naň séria uzatvorených kruhov vrstevníc. Podľa výšky sa mení jeho farebné vyznačenie v mape a na vrchole, hneď pri čiernej bodke býva obyčajne číslo dosiahnutej nadmorskej výšky.
Dolina
Ak si horami našla svoju cestu aj rieka, vidieť na mape dolinu je veľmi jednoduché. K modrej linke rieky sa viažu čiary v podobe písmena „V“.
Sedlo
Osamotený vrch vyzerá vo vrstevnicovom podaní ako súbor rozčapených sústredných kružníc. A teraz si predstavte, že takéto kružnice niekto spojil obdĺžnikom bez ostrých hrán. Alebo ešte lepšie, pamätáte si z biológie, ako vyzerala nakreslená jednobunková črievička tesne pred rozdelením? Mala dve jadrá – dva vrcholy, spojené jedným obalom – vrstevnice poukazujúce na znížené sedlo medzi dvoma vrchmi.
Hrebeň
Chodník vinúci sa pozdĺž vrstevnice – radostná správa pre každého turistu. Na mape vyzerá ako pás rovnobežných, navzájom blízkych vrstevníc. Je možné, že bližšie či ďalej od seba uvidíte aj značenie vrcholov.
Moderné mapy bývajú už obohatené aj o časové údaje, za ktoré sa dá ten či onen úsek prekonať. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že bývajú vcelku presné. Pre vašu zaujímavosť uvádzam ešte tzv. Naismithovo pravidlo. Podľa neho sa počíta na každých 5 km cesty zameraných na mape 60 minút času. Na výstup o 300 m vyššie z jedného bodu do druhého sa pripočítava 30 minút. Pri zostupe miernym svahom sa na každých 300 metrov odpočítava 10 minút. Prudké klesanie znamená pripočítať na každých 300 metrov 10 minút. Myslím, že túto matematiku môžete pustiť z hlavy.
Buzola je ľahký, veľmi spoľahlivý a dostatočne presný prístroj na základnú orientáciu. Základom buzoly je magnetka (ružica, strelka), ktorá sa voľne otáča na ihle. Po ustálení pohybu ukazuje na sever. Magnetka sa nachádza v otáčajúcom sa puzdre, po ktorého obvode sú číslice označujúce hodnoty stupňov.
1. krok – zorientovanie mapy podľa buzoly
Buzolu priložíme dlhšou hranou k pravému alebo ľavému okraju mapy. Mapu máme položenú na vodorovnej podložke. Necháme ustáliť magnetku. Mapou následne otáčame tak dlho, kým smer SEVER – JUH na buzole je súbežný s čiarou minútového poludníka mapy. Horný okraj mapy predstavuje sever.
Minútový poludník – na mape sú zakreslené tenké rovnobežné čiary tiahnúce sa z hornej (severnej) časti mapy k spodnej (južnej) časti. Nazývame ich poludníky – v turistických mapách, vzhľadom na ich podrobnosť, minútové poludníky.
2. krok – určenie azimutu
Azimut je uhol medzi smerom na sever a smerom k zvolenému cieľu.
Buzolu položíme na mapu tak, aby jej dlhšia hrana spojovala východiskový bod (miesto, kde sa momentálne nachádzame) s bodom, kam chceme ísť (cieľ cesty). Počkáme, kým sa ustáli magnetka. Puzdrom magnetky otáčame tak, aby „0“ na stupnici (niekedy aj označenie „N“ – north) ukazovalo na sever (označenie na stupnici je totožné s hrotom magnetky). Stredná ryska na doske buzoly nám ukazuje hodnotu azimutu (uhla). Napríklad 126 stupňov.
3. krok – postup podľa azimutu
Po nastavení azimutu uchopíme buzolu do ruky pred seba. Otočíme ňou tak, aby magnetka ukazovala na sever (0 stupňov na otočnom puzdre). Smer postupu nám teraz ukazuje šípka nakreslená na doske buzoly. Magnetka musí stále smerovať na sever.
Priamy smer sa nám podarí dosiahnuť možno tak akurát na letisku. V otvorenej krajine ťažko. Presun s obchádzaním prekážok, teda po akejsi lomenej čiare, vyžaduje zmerať si jednotlivé azimuty pre obchádzanie prekážok skôr, ako vyrazíte na cestu. Potrebujete teda ceruzku, blok, mapu, buzolu a odvahu, že sa vám podarí všetko dobre zvládnuť.
4. krok – určenie stanoviska na mape pomocou buzoly
Mapu zorientujeme na sever podľa buzoly. Nájdeme na obzore dva alebo tri objekty, ktoré vieme na mape bezpečne identifikovať. Zmeriame ich azimut. Ceruzkou zakreslíme ich azimut (od identifikovaného bodu smerom k stredu mapy) priamo do mapy. Nakreslená čiara smeruje proti smeru šípky na doske buzoly, ktorá za normálnych okolností ukazuje smer pochodu. Priesečník zakreslených čiar určí naše stanovisko.
Orie
Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk